Tento deurbanistický počin komunistov je dnes považovaný za charakteristický pohľad v meste, ktorý je potrebné chrániť, aspoň teda podľa pamiatkarov. Pamiatkarov, ktorí majú za úlohu chrániť historický obraz mesta, ktorý by mal byť pre nich kľúčovým východiskom.
S históriou mesta však nemá tento pohľad nič spoločné. Ide o neúspešný urbanistický experiment s obrovským výpadkom pamäte mesta.
Prečo neúspešný?
- Vznikol tu obrovský dehumanizovaný priestor, odkiaľ sa s budovami vytratili tak obyvatelia, ktorí tu žili ako aj ľudia, ktorí tu prichádzali za rôznymi aktivitami (nákupy, služby, kultúra, vzdelávanie, sociálny kontakt atď. ).
- Námestie nie je determinované budovami, ktoré sú prirodzenými nositeľmi funkcií (obchody, služby, kultúra, vzdelávanie, bývanie atď.).
- Absentuje atmosféra námestia - identita, rozmanitosť, atraktívnosť, životaschopnosť.
- Priestor námestia má nízku pridanú hodnotu pre okoloidúcich, pôsobí skôr ako komunikačná prekážka ktorú treba prekonať, čím prispieva k neatraktívnosti celého blízkeho okolia.
Asanáciou viacerých častí starého mesta s absenciou nadväzujúcej obnovy, vzniklo nefunkčné a dehumanizované staré mesto, ktoré je pravdepodobne unikátom v Európe.
Asanácie zruinovali sociálny kapitál Starého mesta.
V roku 1961, v čase keď sa u nás rodila myšlienka búrania tejto časti mesta, napísala Jane Jacobs knihu "The Death and Life of Great American Cities", ktorá sa stala jedným z najznámejších diel v urbanistickej literatúre, z ktorej čerpajú urbanisti dodnes.
Jane Jacobs vo svojej knihe analyzuje predpoklady dobre fungujúceho mesta. Medzi najdôležitejšie považuje drobnú urbanistickú štruktúru, vysokú hustotu zástavby, tak aby na každom kúsku bolo niečo nové, čo prináša príležitosti oživujúce mesto. Drobná urbanistická štruktúra prináša rozdrobenosť a rôznorodosť funkcií vo vymedzenom mestskom priestore. Pri prechádzaní tkýmto mestom pešo, nachádzate vždy niečo nové a zaujímavé, čo robí prechádzanie mestom atraktívnym. Namiesto veľkých indiferentných verejných priestorov máte malé zákutia a mikropriestory. Tieto príležitosti priťahujú ľudí, ktorí vytvárajú kritickú masu, ktorá pritiahne či už ďalšie funkcie alebo ďalších ľudí. V celom tomto koncepte je najdôležitejšia pestrosť a rozmanitosť.
Opakom rozmanitosti sú široké budovy s nudnými fasádami, kde má budova na prízemí jeden vstup a žiadnu funkciu. Takáto budova nemá vysokú pridanú hodnotu pre svoje okolie. Podobne to je aj s verejnými priestormi - v našom prípade rozťahané námestie.
K dominantám (v prípade Nitry je to napr. hrad, kostol) hovorí jasne. Dominanty nie sú samoúčelné. Podobne vníma aj umenie - architektúru budov. Dominanty majú byť komplementárnym prvkom, ktorý umocňuje už existujúcu rozmanitosť, čím ju obohacuje a oživuje. Umenie má byť skryté v náznakoch, nie priamočiare a okázalé. Ak sa zamení umenie za život, tak výsledkom nie je ani umenie ani život. Jacobs zdôrazňuje, umením mesta je práve jeho životaschopnosť. Nad týmto všetkým sú totiž ľudia, ktorí tvoria sociálny kapitál mesta.
U nás sa spravilo presne to, čo ona považovala za zlé a výsledky jej dávajú za pravdu. Búrala sa hustá štruktúra mesta a naopak, stavali sa na ich miestach veľké solitérne stavby bez nadväznosti na prirodzenú štruktúru mesta. Popritom ostali nezastavané veľké časti pôvodnej mestskej štruktúry. Cez vybúrané priestory vznikli pohľady, ktoré dnes pamiatkari vehementne obhajujú a pokračujú takto v devastovaní vzácneho súkromného a verejného priestoru vrátane historického charakteru urbanistickej štruktúry mesta. Urbanistická štruktúra Nitry sa formovala bez akcentu na tieto vybrané pohľady.
Ako a kde začal prebiehať ďalší experiment?
Asanácie prebehli aj v polohe medzi Štefánikovou a Piaristickou ulicou, čím sa odkryl pohľad na kostol sv. Ladislava (Piaristov).
Pamiatkari vydali v roku 2017 nové Zásady ochrany pamiatkovej zóny v ktorej zmenili prístup k tejto lokalite (kedysi existujúca Skalná ulica, dnes už len schodisko, ktoré nikto nerozpozná podľa názvu ulice).
Z nárožia Štefánikovej a Palárikovej ulice chránia pohľad na Piaristov, ktorý celú túto lokalitu bráni dobudovať spôsobom ako je to navrhnuté v územnom pláne. Ochrana tohto pohľadu nie je pritom novinkou, bol ukotvený aj v prechádzajúcich Zásadách, avšak zmenila sa jeho definícia. Kým do roku 2016 požadovali zachovať pohľad na veže kostola (za tejto podmienky bola dostavaná aj Školská ulica), od roku 2017 požadujú zachovať pohľad na priečelie kostola a kláštora. Takýto prístup je úplne likvidačný pre dostavbu pôvodnej Skalnej ulice, Štefánikovej ulice a Cyrilometodského námestia.
Už niekoľko rokov argumentujeme, že je to nerozumné, avšak bezúspešne. Zaujímavé je, že Zásady boli, v zmysle zákona, schválené v roku 2016 nadriadeným orgánom, Pamiatkovým úradom SR v Bratislave, a to s pripomienkami. Medzi pripomienkami bol vytknutý práve tento pohľad a jeho konflikt s dostavbou tohto asanovaného územia. KPU Nitra túto pripomienku odignoroval a nezapracoval, ako mu bolo uložené v schvaľovacom dokumente.
Z konania pamiatkarov sme nadobudli dve presvedčenia:
1. Ich požiadavky na zachovanie pohľadu sú len subjektívnym názorom určitých osôb na KPU Nitra, ktoré nie sú postavený na odbornej metodike, skúsenostiach, či skúmaní východísk a dopadov. Tieto požiadavky nekonzultujú so žiadnymi odborníkmi z iných odborov a už vôbec nie s urbanistami.
2. Nevedia argumentačne obhájiť svoje názory, preto ich vyjadrenia obsahujú veľa argumentačných faulov a logických paradoxov, miestami máme pocit, že čítame Hlavu 22.
V Zásadách ochrany pamiatkovej zóny sa od roku 1992 až do roku 2017 počítalo s mestotvornou dostavbou Štefánikovej ulice, Skalnej ulice, Cyrilometodského námestia, viď. fotodokumentácia č.69 v Zásadách:
Uvediem viacero paradoxov v konaní Pamiatkarov:
Paradox č.1: Pomocou Pamiatkového zákona chránia komunistické asanácie a presadzujú nehistorický pohľad v Starom meste.
Paradox č.2 Modernistický urbanizmus v pamiatkovej zóne.
Zmýšľanie pamiatkarov vychádza z nepochopenia sociálno-ekonomickej podstaty mesta. Pre nich je dôležitejšia okázalá viditeľnosť dominantných budov, pričom potierajú dôležitosť drobnej urbanistickej štruktúry a kompozície typickej pre staré mestá, ktoré sú overenými predpokladmi živého mesta.
Pamiatkari idú tak ďaleko, že neváhajú určovať podmienky novým stavbám spôsobom, ktorý porušuje všetky klasické urbanistické princípy, vďaka ktorým vyzerali mestá príjemne a pulzoval v nich život.
Paradox č.3: Dominanty vidno zovšadiaľ, napriek tomu chránia pohľady z neprirodzenej polohy v interiéri sídla cez miesta určené na prirodzenú zástavbu.
Kým vo väčšine miest sú dominanty skryté v štruktúre mesta a v diaľkových pohľadoch vidíte len ich veže, v Nitre sú hrad a Piaristický kostol postavené na návršiach. Sú veľmi dobre vnímateľné takmer zovšadiaľ.
Podriaďovanie urbanizmu mesta pohľadom na hrad a Piaristov tam, kde má byť a bola historická zástavba je nevyčísliteľná strata pre mesto. Pohľady vznikali v prirodzenej kompozícii mesta, nie naopak.
Paradox č.4 Pamiatkári chcú zvýšiť zaujímavosť miesta (odkiaľ sa pozeráme) a pritom ho totálne likvidujú a robia nezaujímavým.
Takto vyzerá námestie v Nitre počas bežných dní. Bez toho aby tam boli stánky, alebo nejaká kultúrna akcia, bude toto námestie ľudoprázdne. Toto je fotka mŕtveho mesta, kde bolo všetko to, čo robilo toto miesto mestom, odstránené. Je výsledok toho, keď si niekto myslí, že v meste je potrebné mať ďalší výhľad na hrad, namiesto autentického zastavaného námestia.
Na fotografii nižšie vidno, ako vyzerá normálne námestie v ten istý deň, kde nikto neexperimentoval.
Z námestia nie je vidno kostoly a ich priečelia. Naopak, lákajú a pripomínajú sa nám v náznakoch, čo je hlavná podstata stavby veží na kostoloch.
Paradox č. 5 (top) Aké absurdné by bolo obhajovať povalenie budov, ktoré v pohľade na kostoly "zavadzajú"?
Pamiatkari si to v prípade pohľadu na Piaristov absurdne zdôvodnili! Budova na Cyrilometodskom námestí (a Skalnej ulici), ktorá stála v pohľade na Piaristov od 30. rokov, nerešpektovala pamiatkové hodnoty!
Pamiatkari si doslova vymysleli pohľad v roku 2017 a následne označili budovu, ktorá v tomto pohľade stála (a stáli tam aj ďalšie), za nerešpektujúcu pamiatkové hodnoty. A to z jedného, jediného dôvodu - zavadzia pohľadu ktorý vznikol búraním.
Ak by sme uplatňovali rovnaké pravidlo na ktorúkoľvek budovu, ktorá nám niekde bráni v pohľade na kostol, môžeme ju považovať za nevhodnú, len preto, že sme si zmysleli, že odtiaľ chceme vidieť kostol?
Paradox č.6
Bytovka ktorá dodnes stojí na Cyrilometodskom námestí, len pár metrov vedľa zbúranej bytovky, rovnako vysoká, z rovnakého obdobia, podobnej architektúry, je pamiatkovo chránená. Obidve budovy boli základmi kompaktnej zástavby okolo Cyrilometodského námestia. Tento fakt však pamiatkari účelovo ignorujú, pričom im zo zákona vyplýva povinnosť chrániť pôvodnú urbanistickú štruktúru.
Paradox č.7 Pamiatkári začali "chrániť" pohľad na priečelie kostola, ktoré je však v pohľade schované za stromami na námestí a de facto vidno tak či tak len veže kostola.
Zásady sú v príkrom rozpore s pôvodnou požiadavkou na regeneráciu tohoto územia. Rovnako sú v rozpore s územným plánom, ktorý počíta so 4 podlažnou dostavbou na Štefánikovej ulici, 3 podlažnou zástavbou na Skalnej ulici a Cyrilometodskom námestí. V nadväznosti na Zásady pamiatkári v rozhodnutí limitujú dostavbu tak, aby bolo vidieť priečelie kostola a kláštora, od parapetu 3. podlažia kláštora, teda priečelie, ktoré je schované za stromami na námestí (modrá čiara a šípky ukazujú odkiaľ nemôže byť prekrytý výhľad stavbou).
Majiteľ preluky na Štefánikovej ulici sa môže rozhodnúť namiesto stavby vysadiť stromy. Už stredne vysoké stromy prekryjú pohľad.
"Rozmanitosť mesta umocňuje a podnecuje ďalšiu rozmanitosť."
Jane Jacobs
Adekvátne oživenie tohto priestoru, nie je teda uskutočniteľné, pretože je tu dôležitejší pohľad na priečelie kostola.
Máme tu úplne zaniknutú Skalnú ulicu a rozpadnutú Štefánikovu ulicu. Ulica je pritom kľúčovým a najdôležitejším prvkom mesta. Nič dôležitejšie ako ulica v meste neexistuje.
Štefánikovu ulicu, chce Mesto Nitra zmeniť na pešiu zónu. Verejný mestský priestor vzniká medzi budovami, ktoré vnášajú do tohoto priestoru príležitosti a aktivity, tak pre ľudí zo samotných budov ako aj pre ľudí, ktorí za týmito aktivitami prúdia.
Hluchý súkromný (a nadväzne potom aj verejný) priestor nemá v meste zmysel. Ide o nezodpovedné mrhanie najvzácnejším aktívom mesta.
Paradox č.8 Pamiatkári argumentujú, že priestor je možné zastavať, ale maximálne jednopodlažnou zástavbou bez strechy (aj v tej musia byť vynechané priehľady - čiže diery). Podľa pamiatkárov je jednopodlažná budova bez strechy v 21. storočí mestotvornou zástavbou (asi niečo na spôsob komunistickej predajne Jednoty na dedine).
Kedysi sa tento priestor formoval do živého námestia.
Postupne tu bola nahradená jednopodlažná zástavba mestskými domami, čo sa odvíjalo v prvom rade od ekonomických možností vlastníkov nehnuteľností, ktorí reagovali na dopyt.
Štítové steny prezrádzali, že už na prelome 19. a 20. storočia sa počítalo s kompaktnou radovou zástavbou vo výške 3-4 nadzemné podlažia.
Transformácia jednopodlažnej zástavby prebiehala všade, napr. aj na dnešnej pešej zóne.
Paradox č.9
Pamiatkový úrad BA v písomne upozornil KPU Nitra, že pohľad na Piaristov nie je možný (pôvodne ho chceli z Palárikovej ulice), pretože Palárikova (čiže Štefánikova) má byť podľa územného plánu ( aj historicky bola ) zastavaná. Bola to jedna z pripomienok, ktoré obsahovalo rozhodnutie, ktorým síce Pamiatkový úrad BA nové Zásady schválil, ale zároveň požadoval zapracovanie týchto pripomienok a ich zverejnenie v samotných Zásadách. KPU Nitra tento dokument vôbec nezverejnil a nestal sa ani súčasťou Zásad.
Takto vznikla Palárikova ulica:
Nitriansky pamiatkari sa rozhodli obísť pripomienku Bratislavských pamiatkárov svojim tradičným nelogickým spôsobom.
Štefánikova má byť (aj historicky bola) podľa územného plánu dostavaná po obidvoch stranách. Napriek pripomienke o dostavbe Palárikovej ulice, pohľad ponechali v nových Zásadách s tým, že ho dali pred zástavbu popri Palárikovej ulici, konkrétne od potravín, ktoré sú tam aj dnes na rohu. Pohľad je však stále v rozpore s dostavbou a regeneráciou priestoru na Štefánikovej, Skalnej ulici. Chybu teda zopakovali, namiesto toho aby aplikovali pripomienku analogicky.
Experimentovanie v Nitre teda pokračuje a pamiatkari opäť potrebujú vulgárny pohľad cez mestskú zástavbu. Sú ochotní obhajovať dehumanizáciu mesta, ktorú napáchali komunisti a moderný povojnový urbanizmus.
V živých mestách nevyzerá okolie kostolov tak toxicky, ako pôsobí
mŕtve okolie od Štefánikovej ulice až po Piaristov.
Paradox č.9: Piaristický kostol môžete obdivovať v plnej jeho nádhere z Cyrilometodského námestia, ktoré však zíva prázdnotou.
Objavovanie pamiatok v starých mestách je najväčším lákadlom a predpokladom mestskej turistiky. V živom meste sa turisti k pamiatkam musia "prepracovať" prechádzkou po meste. Pamiatky obdivujú spravidla na malých námestiach v predpolí historických budov, teda v ich tesnej blízkosti.
Komentáre
Zverejnenie komentára